Bol som na "Of Monsters and Men" v Sydney Opera House

Foyer Concert Hall v Sydney Opera House

Úvod

Nie je nič jednoduchšie, ako kúpiť si cez net lístok do Opera House. Ten vám neskôr pošlú aj v tlačenej forme. Ceny sa pohybujú okolo 100 austrálskych dolárov, čo je asi 70 euro. Lístky idú ako teplé rožky, preto netreba vymýšlať a ak človek chce ísť, musí kupovať hneď v prvej vlne. Kúpna sila obyvateľstva tu umožňuje promotérom bookovať aj väčšie mená a tak tu naozaj o kultúrne vyžitie nie je núdza. Of Monsters and Men hrali dokonca dva koncerty, jeden v nedeľu a druhý v pondelok (na ktorom som sa zúčastnil ja) a oba boli beznádejne vypredané, pričom pri kapacite 2679 miest a jednoduchej matematike dospejeme k záveru, že záujem tu naozaj bol. Taká istá situácia bola aj s už vyššie spomenutým Josém Gonzálezom a ja sa naozaj nečudujem. Ľudia sú tu hudobne uvedomelí a interpreti, ktorí by u nás doma boli ťažkou alternatívou tu stoja predo dvermi mainstreamu.

Ísť na pásmo Sydney Opera Music snáď nemôže byť neformálnejšie, čo mne, odporcovi košiel a nažehlených pukov na nohaviciach, príde ako splnený sen. Vždy som totiž rád chodil do divadla aj do filharmónie, avšak vždy ma desila predstava povinného dress code. Možno si niekto povie, že je to blbosť, ale ja sa v tom naozaj cítim zle. Nikto vás tu pri vstupe nezastaví ak máte tenisky a tričko. A tak sú v podstate oblečení všetci. Mal som pocit, že som na festivale, a to aj z iných dôvodov, ktoré ešte spomeniem.

Deväť hudobníkov, jeden bezchybný zvuk

Po obligátnych procedúrach som zaujal strategicky zvolené miesto v hľadisku hneď pri zvukárovi, keďže zvuk bude logicky najlepší práve tam. Opäť sa správnosť výberu potvrdila, sound čistý ako víno a pritom hlasný. A to je slušný výkon, keďže išlo o 9 člennú kapelu s dychovou sekciou, viacerými gitarami a dokonca aj viacerými bicími hrajúcimi naraz, čo skutočne nie je sranda nazvučiť. Práve pri zvuku treba dodať, že je to asi to najlepšie, čím Opera House disponuje a to aj napriek tomu, že ešte pred pár rokmi bola Concert Hall zatracovaná ako sála so strašnou akustikou. Niekto sa ale pekne nasral, zainvestovali pár miliónov a teraz z toho majú obrovskú sálu, kde to hrá skoro ako v štúdiu. Koncert trval hodinu a pol, zazneli všetky najväčšie hity, ale aj komornejšie skladby. Kapela vystúpila v rámci svojho tour Beneath the skin, s ktorým už cestujú po svete celý jeden rok. Čaro koncertov je samozrejme v inej interpretácii skladieb ako tej na albume, a tak tomu bolo aj teraz. Niektoré skladby sa mi dokonca viac páčili v koncertnej verzii, napríklad Crystals, alebo Hunger. Počas vystúpenia všetko šlapalo ako má, na kapelu sa nečakalo ani minútu a medzi skladbami boli minimálne pauzy. Celkovo na organizáciu nemôžem povedať ani jedno zlé slovo. Všetko zvládnuté s prehľadom tak, ako sa na inštitúciu tohto formátu patrí.

Zaujímavá je skutočnosť, že aj keby som kapelu vôbec nepoznal, uhádnem, že ide o islanďanov. Neviem presne popísať ten sound, lebo keď ho popíšem, tak ma určite veľa ľudí zvozí za nepresnosti s tým, že to tak určite nie je, ale skrátka islandské kapely majú svoj špecifický signature sound, viac či menej typický, podľa ktorých sa dajú spoznať. Aspoň teda v tomto žánri.

Kapela ako rodina, nie produkt

Na Of Monsters and Men sa mi páči, že nikto tam vyslovene nepôsobí ako frontman. Sú ako rodina, ktorá pôsobí, že si len tak prišla zajamovať niekde v garáži. Ustrednými postavami sú napriek všetkému speváčka Nanna Bryndís Hilmarsdóttir, a Ragnar „Raggi" Þórhallsson (nech sa prihlási ten, kto mená dočítal do konca). Ona pôsobí ako lesná žienka a zároveň dcéra Bjork (podobu tam fakt vidím) a on ako pribratý skejťák so záľubou v dizajnových šiltovkách (Fun fact, ktorý som sa o islandských menách pri písaní tohto článku dozvedel je, že priezvisko majú vždy po krstnom mene otca alebo matky a za ním prídavok “son”, alebo “dóttir”, teda označenie, či sa jedná o dcéru, alebo syna. Viac o islandských menách sa dozviete napríklad tu.

Dokopy so zvyškom kapely tvoria unikátny imidž, ktorý vlastne ani imidžom nie je, a možno aj preto mi je to tak sympatické. Celkovo sa mi ale zdá, že severské kapely pôsobia veľmi nenútene a prirodzene. Na pódium vychádzajú vždy „tak, ako sú” a odpadá tam taký ten americký cheesy nanútený marketing plný gýču a pokus o wow efekt.

Ešte výraznejšie to bolo pri minulom koncerte Josého Gonzáleza, ktorému naozaj stačí prísť na pódium len v rozťahanom tričku s gitarou a sú z toho instant zimomriavky.

Keď koncert prerastie sálu

Oproti Josému Gonzálezovi sa mi však zdalo, že priestory samotnej opery im sadli oveľa menej. Predsalen, aj keď ide o obrovskú sálu, má komornú atmosféru. Preto by som ich rád videl aj niekde na open air feste, nech to viem porovnať, pretože veľa skladieb majú vyslovene na skákanie. To bol možno aj dôvod, prečo to poslednú tretinu vystúpenia už obecenstvo nevydržalo a celá sála bola na nohách. Keď potom odpálili „Little talks“, tak to už bol čisto festivalový bašavel a ľudia tancovali aj na balkónoch. Toto by asi SND neprežilo. Napriek tomu koncert ukončili mierne upravenou koncertnou verziou „Yellow Lights“, čo je v podstate pokojnejšia skladba. Práve posledné tracky mi zvyknú hrávať v hlave celú cestu domov, a nebolo tomu inak ani tento raz.

Záverečný Standing Ovation

Svetelná show nebola najdecentnejšia, ale napriek tomu bolo vidno, že je to celé najmä o hudbe. Ťažko povedať, či išlo o svetelný dizajn priamo od kapely, alebo to bola iniciatíva opery, každopádne bolo jasné, že to nesvieti nejaký Jožko od susedov, hoci špecialisti by určite našli aj slabšie chvíľky. Zaujímavosťou bolo, že niekoľko dní pred koncertom mi prišiel mail z Opera House, že na koncerte budú použité stroboskopy a ak niekto pre túto skutočnosť nemôže koncert absolvovať, budú hľadať optimálne riešenie, alebo peniaze za lístok vrátia. Tomu hovorím zmysel pre detail a služby zákazníkom.

Záver

Ak mám koncert zhodnotiť celkovo, dostal som za môj peniaz presne to, čo som čakal. Skvelý večer v príjemnom prostredí so skvelou kapelou, ktorá vie na nástroje hrať a do mikrofónu spievať. Celá kapela sa vzájomne drží a jej členovia naozaj hrajú spolu. Je jasné, že nejde o rýchlokvas, ale o poctivú hudbu, ktorú vedia aj naživo podať veľmi presne. To, či sa samotná hudba niekomu páči alebo nie, je už druhá vec, ale technicky sú na tom veľmi dobre, skladby majú myšlienku, sú originálne a aj keď nejde vyslovene o folkovú alternatívu, ale skôr folk pop, nie je to rýchlokonzumný hitparádový cashmachine. Preto do opery v Sydney určite patria, o tom niet pochýb.

Tento večer znova potrvrdil, že opera vie byť aj miestom, kde patrí širšie spektrum hudby, ak sú interpreti zvolení vhodne, a že to vie byť celé kultúrne aj s teniskami na nohách a s pivom v ruke. Zároveň sa znova ukázalo, že severskí folk interpreti sú dobrá voľba a vedia dodať hudobne konzistentné vystúpenie so špecifickou atmosférou.

Podpisov sa fanúšikovia po koncerte bohužiaľ nedočkali.

Vďaka najdôležitejším ľudom v sále za skvelý zvuk :)

Setlist

Encore

Dirty Paws

Yellow Light

Autor: Juraj “JoshJoy” Špánik

Edit: Oliver Meres